FLAG

2012

MIXED MEDIA -

ELETROLUMINISCENT FOIL, EL- INVERTER, STAINLES STEEL

200 X 200 X10 CM

ED. OF 5

COUNTRESY THE ARTIST

Martin Sedlák | Eluminátor

Využitie svetla ako výtvarno-výrazového a ideového prostriedku má v dejinách umenia 20. storočia dlhú a bohatú históriu, na tejto dlhej ceste svietia také veľké mená ako Zdeněk Pešánek, László Moholy-Nagy, Nicolas Schöffer, Bruce Nauman, Dan Flavin, James Turrell a mnohí ďalší, z domácich autorov zas nemožno nespomenúť klasika kinetizmu Milana Dobeša. Na viaceré aspekty umenia svetla a pohybu reaguje vo svojej tvorbe Martin Sedlák (nar. 1978), výrazný predstaviteľ mladej umeleckej generácie. Donedávna bol často označovaný za jeden z „najnádejnejších talentov“ súčasného slovenského umenia, čo potvrdilo aj udelenie Ceny Essl roku 2005, niekoľko samostatných výstav, početné medzinárodné prezentácie i zastúpenie v prestížnych zahraničných a domácich zbierkach. Treba však zdôrazniť, že za posledné desaťročie už stihol postaviť pregnantne a veľmi jasne formulovaný program, ktorý ma všetky črty vyspelosti a zrelého tvorivého stanoviska. Svedčia o tom početné, novátorsky zamerané svetelné maľby objekty, inštalácie ako aj grafické cykly, ktorým sa začal venovať po roku 2000 (Neonchair, 2000; Kurzor, 2002; Look in to the Paradise, 2004; Nimbus, Emporio, 2007; Circulus, Gate, Canvas, Line 5, 2008; Splash, Interpolator, 2012 etc.). Hoci bolo dosť pokusov zaradiť úsilia Martina Sedláka do blízkosti konštruktivistických a minimalistických prúdov narábajúcich s jazykom geometrie, svetelno-kinetického umenia s predponami neo- i post-, ani jeden takýto klasifikačný kunsthistorický priečinok ho nevystihuje úplne. Ako umelec 21. storočia je prirodzene radikálnejší, kacírskejší k vzorom i predchodcom: s každým novým dielom či prístupom skúša transponovať, posunúť, zmeniť, re-interpretovať zažité historické formy a významy (napr. auru, spiritualitu spájanú so svetlom), naplniť svoje diela novým, iným životom, ozvláštniť odstupom, nadhľadom i ironickým komentárom, v neposlednom rade aj technickými a technologickými inováciami.
V Roman Fecik Gallery, vzhľadom na jej doterajšie zameranie (podtitul „Umenie pre Zberateľov“) a výstavnú prax zavedenú v tomto priestore, sa predstavuje odvážne a netradične: jedným jediným dielom – svetelno-kinetickou inštaláciou Flag (2013). V tme sa pred očami návštevníka vynára svietiaca vlajúca zástava na tenkej žrdi. Forma a význam zástavy (alebo ak chcete vlajky, presné vexilogické rozhraničenie tu nehrá úlohu) ako znaku a symbolu sú tu vypreparované na až na samotnú „dreň“ pojmu. Autor síce sleduje tradičnú formu, vymedzenie tvaru, ktorým je zástava na žrdi, avšak rezignuje na jej tradičné významové kódovanie – identifikačné znaky (národné, občianske), neguje akúkoľvek symbolizáciu (a tým aj ideologický či politický presah), označenie príslušnosti ku krajine, štátu, skupine... Táto „čistá“, signálna forma je síce „príznaková“, ale už nepotrebuje vysvetlenie, je tu akoby sama pre seba, stále v pohybe, sledujúca dynamickú pohybovú slučku v časovom intervale, pričom sa „bytie“ i percepcia diela realizujú prostredníctvom kategórie svetla. Svetlo, ilúzia nehmotnosti sa však materializuje hmotou a cez hmotu – využitie svetelnej textílie či elektroluminiscenčnej fólie. Nie nepodstatnou je tak skutočnosť, že autor tu prichádza aj s dôležitou technologickou inováciou, pričom technológia a jej „prevtelenie“ do diela tvoria jeden integrovaný celok. Sedlák akoby vyrezával, vykrajoval tvar svetlom
z tmy (čiernej plochy, na spôsob grafického diela), akoby moduloval povrch zástavy v achromatickej škále tónov (na spôsob maľby), zároveň akoby vytváral a zároveň určoval rozpriestranenie, vnútorný a vonkajší priestor diela (na spôsob sochárskej disciplíny), pričom v čase prebieha neustála premena plochy na priestor a vice versa. Slobodne a veľkoryso sa pohybuje na mediálnych a druhových rozhraničeniach, prekračuje ich v mene čo najradikálnejšieho definovania diela – objektu, pričom lumino-spaciálna kvalita sa mení na lumino-dynamickú. V tomto zmysle sa Flag dá pokladať za najsúčasnejší osobný a tvorivý manifest autora a tiež resumé jeho doterajšej tvorby.
Výstavu jedného diela Martina Sedláka môžeme pochopiť aj ako výzvu, hodenú rukavicu, nielen pre divákov (verím, že budú z nej mať zážitok), ale aj pre zberateľov, čo ak je už i na Slovensku naozaj na čase posunúť nielen zažité hranice vnímania umeleckého diela ale aj zberateľstva nových médií k perceptívne otvorenejším a radikálnejším polohám.

Katarína Bajcurová